Som kvapka vo vesmírnom mori ... pre niektorých aj malým vesmírom ... Zoznam autorových rubrík: Poetry experiment, Príbehy čajovne, Moje pasie, Súkromné, Zamyslenia
Veľkú časť svojho, hoci nie úplne bezstarostného, ale skutočne naplneného detstva, som trávila u babičky na dedine. Vtedy som spoznala len psíkov na reťazi, brechajúcich z každého dvora, aj z toho nášho. Bála som sa ich.
Opieram sa o radiátor pri okne so šálkou čaju. Lekárka mi odporučila vypiť minimálne 3 litre tekutín. Žeby bolo cieľom liečby utopiť chrípkové vírusy? Dobre, poďme na to!
Nikdy som nebola tzv. „babincový“ typ, veľa žien po kope bolo pre mňa ako byť v cudzom štáte, ktorého jazyk poznáte veľmi málo alebo ako byť ryba v malej vode. Hádam rozumiete.
Opäť je syn na cestách. Nie žeby to bolo úplne prekvapivé a nečakané. Už pred 3 rokmi mi povedal, že sa po škole na cesty ešte vráti. Rodič vždy túži, aby bolo jeho dieťa v bezpečí, ale aj šťastné a spokojné.
„ Si tak stará, na koľko sa cítiš! Vek je len číslo! Skutočný vek nosíme v duši ...“ Počúvame to, či hovorievame druhým. Na koľko sa cíti vaša duša? A koľko rokov má vlastne tá moja?
Odhaľujem blogmi svoju dušu, pocity, seba. Sloboda, voľnosť pre myšlienky, zároveň však možnosť pošliapať ma kýmkoľvek. Riziko, s ktorým nesieme svoje slová všetci na tento písmenkový trh.
Čajovňa ako veľakrát predtým, rozkvitla seminárom Martinky, je to ňou. Žena, ktorá pod pokojným a vyrovnaným zovňajškom skrýva krásne a zároveň pocity rozbúreného mora. Prešla si svojou Cestou ...
Snažím sa nečítať predžuté, nekomentovať nezažité, nesúdiť neznáme, ale priznávam, sem-tam sa tomu nevyhnem, vyskočí to, hodí návnadu a ja sa občas takmer chytím ...
S priateľom sa dosť často naťahujeme pri vtipno - zábudlivých situáciách, že čo by jeden z nás robil bez toho druhého, že určite by chodil celý život v kruhu a nevymotal by sa.
Veľa krásnych ľudí sa premelie mojou čajovňou, keď píšem krásnych, nemyslím tým top modelky a modelov. Myslím tým ich láskavosť, ktorú rozdávajú, krásnu dušu, ktorou obdarúvajú svoje okolie, sebadôveru, ktorou povzbudzujú druhých.
Nie, ani náhodou nechcem riešiť politiku, voľby a podobné témy. Nie je to moja parketa. Nie že by som nemala prehľad, názor, dokonca si myslím, že moje slušné analytické a kombinačné schopnosti, dar vidieť do ľudí a empatia mi ponúkajú možnosť vidieť veci v širších súvislostiach. Lenže na môj vkus je na Slovensku až príliš veľa ľudí, ktorí si myslia, že politika je práve ich “šálka“ kávy, v ktorej sa musia realizovať, rečami, článkami ... občas činmi (spôsob, pohnútky, výsledky sa necítim byť kompetentná riešiť), preto sa realizujem inde.
Žani, priateľka, aká sa hľadá dlho, v pote, ale stojí za námahu. Boli sme aj kolegyne, podriadená a nadriadená, či spolupodnikateľky, žiadna z nástrah neoslabila naše priateľstvo. Ak človeka sprievodca Osud k takému priateľovi nikdy neprivedie, je to veľká ujma. Ale výkon a kompetencie Osudu sú vraj tabu, viac nekomentujem.
Zuzanu Minarovičovú (nevolám ju Zuzka zámerne, mám ju rada, je to však žena osobnosť), poznám dlho, 29 rokov je dosť dlho, viac ako 2/3 môjho života. Často spomínam na naše stredoškolské úlety na vinné striky do Zlatého slnka pod hradom. Bola to papuľa, priama, vždy vedela čo chce, mala môj obdiv. Ja som síce tiež vedela čo chcem, ale takým diskrétnym, nečujným spôsobom, dnes som myslím ďalej.
Písať, či nepísať? S chuťou začnem, rozpísané myšlienky však vždy končia zatvorené v notebooku. Vyhrával pocit, že všetko, o čom by som mohla písať, je príliš banálne. Mnohí prežívajú silné veci, krásne i tragické a nepíšu o nich. Kam sa hrabem? Nedávno mi však prišiel milý pozdrav cez sme blog „pekne citanie,dievcina..pokracuj:-))“ a ja, že hádam aj začnem. Odpoveď: „nehadaj, pod!“ ... idem.
Možno si spomínate na môj druhý blog, kde som zverejnila svoj odchod z pekného manažérskeho miestečka a rozhodla som sa opustiť fenomén menom kariéra, ktorý podľa spoločenských noriem a konvencií znamená ten správny spôsob života s ilúziou toho „podstatného", vážnosti, peňazí, komfortu a vrhla sa do neistoty, ktorá však pre mňa znamenala možnosť pracovať na niečo, čo je v súlade s mojim snom a životnou filozofiou.
Aký je vlastne prívlastok ľudský? Pozitívny či negatívny? To čo je za hlúpu otázku, napadlo ma v prvom momente, samozrejme, že pozitívny, ale hneď ďalšie myšlienky na všetko, čo sa okolo nás deje, ma pomaly posúvali od plusu k mínusu.
Tento rok sa nám skutočne darí zbierať hlboké a poučné zážitky. Čo dovolenka, to skúsenosť do života vďaka modernej a pohodlnej ľahostajnosti, ktorá čoraz viac ovláda ľudstvo.
Nutkanie vybičované každým dňom a každou novou nadväzujúcou udalosťou ma prinútilo podeliť sa so skúsenosťou, a to napriek jej osobnej citlivosti. Fakt, že už prehrmeli najintenzívnejšie pocity smútku, sklamania, hnevu, nechápania, údivu a obdivu, snáď vnesli do textu aj trošku objektivity. Možnosť na doslova vlastnej koži pocítiť, že aj smutné veci sa dajú prežiť krajšie a zistenie že špina na ulici ešte neznamená špinu v srdci, skôr naopak, sú skúsenosti, s ktorými sa chcem podeliť. Aj trpké veci nás posúvajú a paradoxne často prinesú milé skúsenosti a nové obzory. Ak by ste našli niektoré odborné nezrovnalosti, ospravedlňujem sa, nie som lekár a cieľom blogu je niečo úplne iné.
Keď som dala zbohom môjmu polsednému zamestnávateľovi, bol za tým najmä pocit, že už jednoducho nechcem žiť tak, ako som žila (link). Rada by som sa na svoj život na smrteľnej posteli obzrela s úsmevom. Mnohí možno túžia rovnako po zmene, ale nemôžu, nevedia takto drasticky začať inak. To ma doviedlo k myšlienke, či by nebolo možné zmeniť svoj život k lepšiemu (samozrejme myslím ten vnútorný, nie ten finančný) aspoň trošku, aj bez radikálnych zmien, aké som urobila ja. Možno je to boj s veternými mlynmi, ale ak sa o to aspoň nepokúsim, tak sa to nedozviem ...
Takmer celý život trávime medzi ľuďmi ... škôlka, škola, práca, vynímajúc pár dní, keď človek strávi chorý v posteli alebo jednoducho máme chuť na niekoľkohodinový svätý pokoj. Materská dovolenka bola niečo výnimočné, keď si izolovanosť neuvedomujete vďaka svojmu krásnemu pokladu doma. Moja výpoveď pred 4 mesiacmi a rozhodnutie byť doma a robiť niečo, čo ma bude viac napĺňať, ponúkali predtuchu, že nastanú zmeny v mojom živote. Tešila som sa, aj keď som si bola vedomá negatívnej stránky ohľadne financií, ale niektoré neradosti som veru netušila.
