Dala som výpoveď ...

Autor: Juditka Hitková | 17.10.2012 o 10:01 | (upravené 17.10.2012 o 15:59) Karma článku: 14,14 | Prečítané:  3629x

Stredná manažérka v úspešnej medzinárodnej finančnej inštitúcii, fajn plat, vlastná kancelária, auto, notebook, telefón, niekoľko priamo riadených šikovných ľudí, zopár naozaj superských kolegov na obed, pokec, či cigu, 10 minúť do práce bez zápchy a žiadna lepšia ponuka v rezerve ... muselo mi preskočiť! Kríza, dieťa študuje v UK, hypotéky a nájomné mesiac čo mesiac desia, jedlo a iný štandard... určite mi preskočilo!

 z mojej zbierky

Nepreskočilo! Rozhodnutie vzniklo pri plnom vedomí zodpovednosti, aj keď každé rozhodnutie môže byť chybou ... ALE aj krokom k nepremárneniu ďalších nie veľa rokov nepodstatným.

 Vysvetlím ...

 „Kariérny rast - proces profilovania rozvoja a postup jednotlivca v spoločnosti na základe zhodnotenia potrieb spoločnosti." - to je môj pracovný život v jednej vete. Neľutujem svoj doterajší život, ani sekundu z neho, ale silný a neutíchajúci pocit ma prinútil urobiť skok do zatiaľ slabého, ale "svetla" s pocitom, že je to správne voči mne, voči mojim blízkym a priateľom - byť šťastnejšia znamená predsa dať viac šťastia aj iným. 21 rokov práce v určitej sfére mi dáva právo a dalo dostatok času na zrelé a premyslené zistenie, že toto nie je cesta, ktorá ma skutočne napĺňa. Nachádzam odvahu opustiť fenomén menom kariéra, ktorý podľa spoločenských noriem a konvencií znamená ten správny spôsob života s ilúziou toho „podstatného",  vážnosti, peňazí, komfortu a vrhám sa do neistoty, ktorá je však v súlade s mojim presvedčením, snami, ideálmi.

Kráčam cestou vo finančníctve od svojich 19 rokov, náhodou. Prvú výšku som nechala v 3 semestri, nebolo to "ono", začala som robiť v banke s tým, že ešte sama neviem čo chcem (šťastný ten, kto to v tomto veku už vie). Vtedy ešte bola šanca ísť za svojimi snami, ale pred 20tkou som otehotnela, čas snov a ideálov sa odložil na neurčito, človek musí byť zodpovedný. Rozviedla som sa, zostala na nule, treba bývať, jesť, plniť svojmu dieťaťu jeho sny, to je priorita, bolo treba sa prispôsobiť.  Rokmi som prešla tvrdou prácou od prepážky až do vlastnej kancelárie. Snívala som o tom? Nie, ale kráčať po kariérnych schodíkoch znamenalo vždy menšiu či väčšiu potrebnú korunku-euro navyše.

Aj vysokú školu nakoniec mám, po materskej dovolenke sa objavil Ing. Úradníček, povedal mi, že ma je tu škoda a mám ísť na výšku, doniesol mi prihlášku a skontroloval, či som ju podala. Prijali ma, tak som cez deň makala, po práci sa staral o domácnosť a dieťa a v noci študovala. Stala som sa Ing., bol to môj sen? Nie ... ale očakávalo sa to odo mňa, nadriadení v tom videli ďalšie moje perspektívy a moja mamina mala radosť.

Korene toho ako sa môj život vyvíjal vidím v tom ako som bola vychovaná, byť nadovšetko zodpovedná voči svojim blízkym, voči záväzkom, plniť očakávania druhých, robiť vždy všetko poctivo a naplno, tak sa to patrí, žila som automaticky ako program, bála som sa urobiť chybu ... ale kde som sa vytratila ja?

Moje ja sa zmietalo niekde medzi zodpovednosťou, účtami, splátkami ... sny, tie veľké, životné zostávali, ale boli neustále odkladné na POTOM.

Raz som čítala zaujímavý článok, ktorý hovoril o piatich najčastejších výčitkách a ľútostiach  ľudí na smrteľnej posteli, prvou bola: „Želám si, aby som mal /a viac odvahy žiť život podľa seba, nie podľa očakávania druhých".

Chcem sa stále nechať unášať prúdom masy? Musím ísť cestou zabehnutých konvencií? Robiť kariéru, lebo to je "in"? Nechcem, každý máme právo voľby, mám len jeden život a nechcem ho stráviť naháňaním sa za duchmi čísiel, plánov, výkonov, hodnotení ... či je to lepšia cesta? Neviem, nemám právo hodnotenia, ale je moja. Sú samozrejme spoločenské konvencie, ktoré ani ja netúžim vymazať zo svojho života, najmä tie, ktoré súvisia s rodinou, láska a starostlivosť o dieťa, úcta k rodičom, monogamia, preto vybočenie zo spoločenských očakávaní nie je činom, ktorým chcem všetko slušné, humánne  a zmysluplné v svojom živote hodiť cez palubu.

Nečaká ma bohužiaľ nekonečná dovolenka v belizskom San Pedre (aj keď je momentálne na predaj jeden zaujímavý bar), nededila som a hypotéky ma stále držia v okovách. Idem pracovať, ale na niečom, čo je oveľa bližšie k mojim snom, chcem, aby moja práca bola mojím poslaním, hoci ani zďaleka nebude toľko „vynášať".

Možno raz oľutujem alebo ma opäť zláka ľahšia cesta spoločenských konvencí ... nateraz som sa však rozhodla.

Preto som dala výpoveď ...

Pod čiarov.

Úprimne však musím dodať, že keby som bola v naozaj hmotnej núdzi, tak by moje veľké sny zostali stále odložené na POTOM, nenašla by som tú odvahu a klamala by som, keby som tvrdila, že som svoju prácu neznášala, naopak, väčšinou ma bavila, ale môj dlhoročný vnútorný pocit, že „som tu omylom" konečne vyhral.

"Byl jednou jeden člověk, který udělal školu, pak začal pracovat. Jesliže nezemřel, pak pracuje doteď." Človek, ktorý je väzňom spoločenských konvencií, ja už ním nechcem byť ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?