„Som hlavne žena, matka svojho dieťaťa, partnerka svojho priateľa, manažérka vo firme ... asi si poviete - nuda". Že môj život nebol vždy prechádzkou ružovou záhradou, no a? Nikto nemá na ružiach ustlané ... Že ma práca dosť frustruje, pretože mám užasný sen, ale nemám na to, žiť podľa neho a mesačné účty a hypotéka ma tlačia k zemi, tak toto si povedia mnohí z vás ...
Zisťujem, že je nesmierne ťažké predstaviť svoje „JA“ neznámemu? Neviem či ste už zažili také celodenné manažérske testy, každá úloha na čas, stopky, fičíte až sa vám z hlavy dymí. Nieže by som si to užívala, ale po ich vyhodnotení mal každý stretnutie s psychológom a on ma zhodnotil 2 vetami, ktoré ma vystihli dosť presne, mierne som ho upodozrievala, či sa nespojil s mojimi príbuznými alebo či nie je mimozemšťan, ktorý ma sleduje celý život.
„Ste inteligenčne obdarená, introvert idealista, plná očakávaní vecí, ktoré sú podľa vás správne. Preto ste takmer denne sklamaná a neviem kde beriete toľko energie, že s tým dokážete každý deň bojovať a ísť za ďalším svojim ideálnym očakávaním.“
Je to dobré alebo zlé? Závisí na uhle pohľadu, pretože nič nie je len biele alebo čierne (či?) ...
Som inteligentná, to je fajn, viem si dať veľmi rýchlo dve a dve dokopy, to sa v živote hodí a prinieslo mi to celkom zaujímavé pracovné príležitosti. Nevýhoda (z môjho pozorovania), väčšina mužov sa bojí múdrych žien alebo aspoň si drží odstup ... a vraj som občas ako pani učiteľka, poučujem a myslím si, že mám „skoro“ vždy pravdu. Ale keď ja ju „skoro“ vždy mám :)
Som introvert, no a, však nie každého musí byť všade vidieť a počuť, niekto musí vedieť aj počúvať. Že ma ľudia zneužívajú (verím, že v dobrom) ako bútľavú vŕbu, som si už zvykla. Nevýhoda tohto stavu, moje možno plodné myšlienky často zostanú len tak levitovať medzi mojim mozgom a jazykom a často preberám ťažobu nešťastníkov na seba a potom mám z toho trošku depky ... Život ma však núti byť občas extrovert a najlepšie mi to ide po pár hruškách :)
Som idealista, bože a ako nechutne nenapraviteľný. Sklamem sa tisíci krát, aj tak na tisíci prvý dúfam, že to bude inak. Nie je? Nešťastná som, plačem, kričím, kopem ... niekedy až 10 minút a potom ma napadne „neva, tak ešte raz, nabudúce to už bude presne ako má byť“.
Aha, ešte tá nevyčerpateľná energia ... no nie je nevyčerpateľná. Treba ju dobíjať, dobíjať a dobíjať, vtipy môjho priateľa, jeho pohladenie, dobrý sex, láskyplná myšlienka na môjho syna, ktorý študuje v UK, že aký úžasný človek z neho vyrástol, moja milá mamina, náš pes, priatelia, slnko a ... moje ideály ...
Som jednoducho malá, ale svojská kvapka vo vesmírnom mori, ale verím, že na chvíľu aj malým vesmírom pre ľudí, s ktorými som žila, žijem, budem žiť a zanechám v nich úsmev na tvári, vždy keď ich myšlienky zablúdia ku mne ...
Snáď ma úplne nezotrete za môj prvý pokus, a ak hej, tak ja som aj tak ten idealista, za chvíľu píšem svoj druhý blog :)
