Moja inšpirácia ... alebo keď sa dieťa stane vzorom

Autor: Juditka Hitková | 30.10.2012 o 19:34 | Karma článku: 10,35 | Prečítané:  906x

Zhliadla som na FB aktuálnu fotku môjho dieťaťa (pre vysvetlenie, študuje v zahraničí), zostala som chvíľu s úžasom pozerať. Pozeral na mňa mladý sympatický muž, s pokojnou tvárou, plnou odhodlania, životnej sily a šťastia. Pocítila som nesmiernu hrdosť a vďaku ... zároveň však tichú nostalgiu v duši za rokmi minulými. Rodič vyrasteného dieťaťa presne vie o čom hovorím.

Zablúdila som do minulosti ...

Nezabudnuteľné sú chvíle, keď bolo naše dieťa ešte v brušku, koľko očakávaní a strachu v nás tlelo, či bude dieťa zdravé a koľko radosti, lásky a hrdosti sa v nás zrodilo v momente, keď dieťa prišlo na svet. Koľko strachu sme zažili pri prvých horúčkach a akí sme boli pyšní, keď urobilo svoje prvé kroky. Koľko našej ostražitosti behajúce dieťa vyžaduje a aký úžasný pocit prinášajú jeho prvé slová, vety a zvedavé otázky ...

Hrdosť so šťastím som pociťovala pri pohľade ako stojí môj prváčik na dvore s ostatnými deťmi. Prvé školské roky som však mala pocit, že pracujem len na papuče, výtvarnú a telesnú výchovu, škriatkovia ich unášali niekoľkokrát do mesiaca. Vírili mi hlavou príšerné otázniky, že čo z neho vyrastie, keďže je nezodpovedný a neváži si veci.

Nasledovali roky, keď sa rýchloobrákovým tovarom stali komponenty do PC a môj syn prišiel domov s prihláškou na 8-ročné gymnázium, pretože sa chce venovať programovaniu, pozerala som ako puk a bola šťastná, že mám tak rozumné dieťa. Ale prišli prvé večerné výjazdy a prvé skúšky alkoholu, a to je vždy sprevádzané s veľkým strachom, zúfalými zákazmi, dohovormi a slovnými vojnami, ktoré sa zdajú beznádejné, bojíte sa, aby sa nedal na nesprávny chodníček. V puberte začali aj jeho aktivity okolo ochrany práv každého a všetkého a trvajú v aktívnej podobe až do dnes. Na jednej strane úžasná hrdosť, že vaše dieťa nie je povrchné stvorenie, na druhej strane neustále obavy z toho, aby sa nestal terčom extrémistických spoluobčanov, prípad mladého chlapca Tupého totiž bol celkom čerstvý.

Konečné rozhodnutie potomka, že jeho vysokoškolské štúdium (dokumentárna fotografia) bude pokračovať v zahraničí, vo mne vyvolalo veľké obavy a aj smútok, aj keď musím priznať, že na túto skutočnosť ma veľmi prezieravo pripravoval niekoľko rokov vopred. Úspechy a jeho radosť v škole však strach zamenili za spokojnosť.

Posledné leto strávil s mníchmi - deťmi v nepálskom kláštore, zarobil si na cestu a aj knihy a ďalšie učebné pomôcky nakúpil zo svojich a snažil sa ich naučiť čo to po anglicky, výmenou za nocľah a jedlo. Absolvoval sám Anapurna Base camp trek, vybavil si povolenia a napriek dažďu, pijaviciam a iným strastiam považoval túto skúsenosť za jednoducho úžasnú. Keď tam odchádzal, pýtal sa ma „mami si na mňa hrdá" ... najviac na svete, aj keď moja hrdosť bola v rovnakom pomere zmiešaná so strachom o neho ... predsa len, je to mestské dieťa.

Vo svete arogancie, cynizmu a povrchnosti, keď sa veľa nie len mladých ľudí navzájom hodnotí podľa oblečenia a iných materiálnych „nevyhnutností", mi príde môj potomok ako mimozemšťan (prepáč mi za to pomenovanie). Nikdy sa nebál byť iný ako jeho rovesníci, nikdy nemal strach ísť proti prúdu, bojovať za svoje myšlienky, slušnosť, lásku. Keď bol malý, nádherne, až herecky čítal (čítal už v preškolskom veku), detská ho za to volali „týpek", nevadilo mu to, vymenil „in" hudbu za hudbu 70.-80. rokov. Nikdy nepotreboval k životu značkové handry (odmietal a odmieta chodiť nakupovať do nákupných centier), žiaril šťastím, keď prišiel z Nepálu a mal oblečené typické nepálske zvršky z trhu (všetky európske porozdával tam). Nevadí, že sú to lacné handry, ale sú farebné, plné slnka a čistoty.

Nie je však úplne odtrhutý od reality, vie, že život hoci aj nekomerčný, niečo stojí. Len láska nestojí nič (hoci je vzácna), ale bývať, jesť, platiť školu treba, a ani sny nie sú zadarmo. Naučil sa veľmi praktické znalosti, ktoré dokáže zúžitkovať, zamakať a financovať sám seba popri štúdiu, aj keď ako rodičia ho stále podporujeme, prispievame mu na ubytovanie.

Takto som si premietla život od jeho narodenia. Poznať človeka, ktorý je hodnotovo odlišný v tejto dobe, nás minimálne prijme k zamysleniu. Ale pokiaľ je ten človek vaše dieťa,  tak vás to musí ovplyvniť.  Samozrejme dieťa nás inšpiruje celý život. Svojimi čistými otázkami, svojimi túžbami, fantáziou, kúskami, ktoré vyvedie alebo len úprimnými konštatovaniami. Pamätám si, že už keď mal okolo 10 rokov, tak ma zaklincoval jednou úprimnou výpoveďou v momente, keď som ako každý deň prišla domov unavená a vystresovaná z práce: „mami, ja nikdy nebudem žiť ako ty, chcem robiť niečo, čo mi bude spôsobovať naozaj radosť a čo bude tešiť aj druhých ...". Neľahká cesta, ale želala som mu to z celého srdca.

Ide tou svojou cestou, nemyslím si, že úplne jedinečnou, pretože je veľa ľudí, ktorí žijú v súlade so sebou a s láskou, nie v súlade s hlavným prúdom spoločnosti. Nikdy nebude bohatý, ale je šťastný tak prirodzene, nie kvôli materiálnym veciam.

Celý život sa strachujeme, či dávame svojmu dieťaťu dosť lásky, správne hodnoty do života, či ich aj správne v živote využije. Červík pochybností o správnosti našej výchovy nahlodáva aspoň trochu každého rodiča. Jasné, že aj môj syn bol dosť často „protivné" dieťa, ktoré poctivo a trpezlivo hľadalo hranice svojho rodiča, aj hnusným pubišom, ktorý sofistikovane testoval, koľko moje nervy vydržia. Vždy však príde chvíľa, keď sa dieťa prejaví ako niekoľkokrát vylepšené „my", a to nás presvedčí, že sa oplatí naša občas nadľudská trpezlivosť a láska. Pozor, ani dnes to nie je žiadny anjel, vie ma poriadne naštvať a občas čoto riadne pokašlať, aj keď už na vyššom levely a slušne :)

Prežívam neskutočne parádny pocit, že hodnoty môjho syna teraz považujem za natoľko správne, že sa mi stal vzorom. Odvaha ísť za svojim snom, žiť v súlade s ním, bola pre mňa veľkou inšpiráciou k zmene v živote. Ak ste čítali môj blog „Dala som výpoveď...", tak ste v obraze. Neskromne pridávam, že som  určite prispela k jeho životným hodnotám, veď  som ho 18 rokov vychovávala :) A možno aj to, že ja som nemala tú guráž toľké roky žiť v súlade sama so sebou, len som o tom snívala, ho naštartovalo tým správnym smerom ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?