Humilitas - cudzie slovo nielen v latinčine

Autor: Juditka Hitková | 29.11.2012 o 13:35 | Karma článku: 8,44 | Prečítané:  577x

Pokora (lat. humilitas) je jednou zo siedmych cností, je to pocit, keď si človek uvedomuje vlastnú nedokonalosť alebo závislosť na niekom. Opakom je pýcha (lat. superbia), ktorá patrí medzi sedem hlavných hriechov (Wikipédia). Priznanie ide ako z chlpatej deky, ale chýba nám pokora, tá voči sebe, aj tá voči iným ľuďom, prírode, planéte ...

Pre mnohých môže znieť slovo pokora historicky, až hanlivo. Prečo? Jednoducho. Predstavujeme si pokorného človeka ako niekoho slabošského, na kolenách, klaňajúceho sa alebo rezignovaného, či s vychytralo ohnutým chrbtom. Táto predstava je však od pokory na míle ďaleko, to je poníženosť, bezduchá viera alebo v modernom svete pohodlnosť a riťolezectvo. Prejavy? Tichý súhlas s nespravedlnosťou, klopenie očí pred neetickým konaním kohokoľvek naokolo nás, pritakanie zo strachu, nezapájanie sa do zmien, pretože sa nám to zdá nezmyselné, zbytočné, zložité, nevýhodné, nepohodlné ...

Ešte existuje aj hra na pokoru, keď sa verejne prezentujeme ako falošne skromní ľudia, čo nechcú prijať pochvalu, pretože si ju vraj nezaslúžia. Je to praobyčajná manipulácia pomocou skrývanej pýchy ... nepodarená dráma, v ktorej len tajne túžime po tom, aby niekto pred ľuďmi potvrdzoval, akí sme múdri, dobrí, úžasní a neomylní. Čiže cieľom činu, písma, poznámky, otázky nie je dobro, riešenie niečoho, skutočný záujem, ale len vyvolanie tohto pocitu. "Ja" dávame potichu do centra pozornosti svojej i ostatných.

Dokázať tak menej presadzovať seba a viac vnímať druhých ... krásne ... zároveň neľahké, lebo sme vychovávaní vo svete perverzných pravidiel a priorít, kde vlastné ego je stavané na piedestál. Porovnávaní sme od malička, je nám vtĺkané, že musíme byť najmúdrejší alebo najbohatší alebo najobávanejší, že len tak nám bude dobre. Z tohto pocitu vyplýva potreba vyvyšovať sa nad ostatných, len kvôli tomu, že druhí sú iní, než my. Ako deti si pravidlá nevyberáme, ale nie sú nemenné. Veľmi jednoduchý príklad nepokory zo života. Čítala som kdesi veľa hanobení na ľudí čo pozerajú reláciu Modré z neba, neplodná diskusia bola len zbytočnou davovou psychózou vyvolávajúcou len ďalšiu neznášanlivosť medzi ľuďmi. Akoby jej nebolo dosť. Stačí jeden manipulátor bez pokory a ľudia pohodlne pritakajú. Prečo? Len preto, že niekto považuje túto reláciu za „hroznú, trápnu, príšernú, ..."  tak, tí čo si ju pozrú, sú hlupáci? Kde vôbec berú ľudia toľkú pýchu v sebe? Úprimne, nepozerám túto reláciu (cením si však pomoc každej takejto aktivity), ale za obrazovkami sedia naše mamy, kamarátky, babky. Sú to hlupane? Skutočne to čo čítam alebo pozerám, robí zo mňa lepšieho či horšieho človeka vo vnútri, dáva mi právo odsudzovať, zatracovať druhých alebo naopak právo iným ponižovať ma? Predstavte si jednoducho maják, jemne a bezpečne bliká, čím upozorňuje na úskalia, ale nepotrebuje oslepovať "svojou" pravdou, ktorá by kapitánovi brala istotu bezpečného riadenia lode. Maják je ako pokorný človek.

„Byť objektívny, používať svoj rozum je možné len vtedy, keď človek dospeje k pokore, keď sa zbaví detinských snov o vševedúcnosti a všemohúcnosti." (Erich Fromm)

Sme tu chvíľu, obmedzený čas ... tráviť ho snahou vytvoriť ilúziu svojej dokonalosti mi príde zbytočným míňaním potenciálu, ktorý všetci máme. Ruku na srdce, stojí to naozaj za to? Nie je perspektívnejšie prežiť život v súlade so samým sebou a s ostnými ako večne bojovať za vyzdvihovanie svojho vo vesmírnom ponímaní pramálo dôležitého ega.

V dejinách sa väčšina vynálezov, objavov, pokroku  udialo náhodou, pokrok šiel ruka v ruke s pokorou, trpezlivosťou, v tichosti, prispeli k nemu obyčajní ľudia  ... objavenie penicilínu poznáte, rovnako náhodou padla umazaná petriho miska a bola na svete bezpečnostná fólia na sklo, ošetrovanie prstu viedlo od nevodeodolného dynamitu k výbušnej želatíne použiteľnej pod vodou, Archimedov zákon, blezkozvod, telefón, suchý zips, mikrovlnka a ... To, že sa niektoré objavy neskôr zneužili na nie práve humánne účely, je opäť o ľuďoch, ktorí pokoru necítili, nežili v súlade sami so sebou. Za zlom bola väčšinou skrytá manipulácia a pýcha.

Usilujte sa vždy spájať lásku s pokorou, lebo bez pokory sa nezaobídu ani ľudia, ktorí sú už dobre zachodení na svojej mylnej ceste dokonalosti." (František Salecký)

Povzdychneme si, že žiť dnes pokorne nie je také jednoduché, pretože si nás bude väčšina spájať s poníženým a slabým človekom. Pokora nerovná sa hovoriť o sebe negatívne, neznamená ani pohŕdať sebou. Naopak, znamená veľkú úctu k sebe, obsahuje v sebe aj hrdosť, len si ju nemôžeme zameniť s pýchou a namyslenosťou. Hrdosť v pokore odráža našu dôstojnosť a to, že sme si vedomí vlastnej ceny, ale nie je plná egocentrizmu typu „ja" ako je to u pýchy.

Pravá pokora sama odsúva stádovitosť, manipuláciu, predsudky. Na dianie, ľudí, veci sa pozerá vecne a logicky, ale s láskou a s vedomím, že nie sme dokonalí. Myslím si, že touto cestou si vytvárať vlastný názor a konať podľa neho znamená konať zodpovedne. Vzdelanosť je veľmi dôležitá, ale nie je všeliek, ani sebevzdelanejší ľudia bez pokory a úcty k pravde a spravodlivosti nemôžu prispievať k pozitívnemu ľudskému pokroku. Pokora je súčasťou veľkosti (nie malosti) osobnosti. Chýba nám ... takmer všetkým!

Čítala som krásnu myšlienku: „Pokora je dno nádoby. Čím hlbšie dno, tým viac lásky môžeme nabrať. Ak dno prederavíš, láska vytečie. A kalich môžeš zahodiť a zomrieť. Ak zničíš pokoru, láska vytečie a život nemá zmysel."

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?