Odchod alebo duša naša spletitá

Autor: Juditka Hitková | 1.12.2012 o 13:22 | Karma článku: 7,25 | Prečítané:  281x

Poznáte ten zvláštno zapelklitý pocit, dlho sa tešíte na chvíľu, kedy už to očakávané príde a potom vás zradí vlastné "ja" a vy až desivo nerozumiete tomu, že čarokrásna radosť neprichádza. Že z vás vôbec nepadá kameň bremena. Včera som sa posledný krát prechádzala chodbami v práci, spomínala na mnohé chvíle, stretala ľudí, čo mi želali len to najlepšie a polonahlas nesmelo premýšľali, že by tiež veľmi radi niečo v svojom živote zmenili, ale nenašli zatiaľ odvahu. Rozveseľovala som ich víziou, že im na rozdiel odo mňa, zostáva každomesačná istota výplatnej pásky.

chvíľa pod mrakomchvíľa pod mrakomz mojej zbierky

Malá oslava (nie rozlúčka, to slovo mi príde veľmi konečné) s najbližšími kolegami, väčšinu som si do tímu vybrala sama, myslím, že sme si spoločnými silami vytvorili dobré, ľudské minispoločenstvo. Spomínala som na prvé pohovory s nimi, akí boli vystrašení, pôsobím vraj na "prvé stretnutie" dosť prísne, ale len na prvé. :) Na dni, keď sme spoločne prekonávali každodenné prekážky, ponadávali si spoločne, keď ma privádzali do radostného úžasu, akí sú šikovní, aj na chvíle, keď s dôverou prišli s akýmkoľvek problémom a ako ma vždy tešili, keď sa nám spoločne podarilo nájsť exit z akejkoľvek zamotanej situácie. Na dni, keď som nemala svoje dni, ale oni mi to nikdy nevyčítali. Vybavovali sa mi momenty krásne, dni horúce, zážitky, výzvy i prekvapenia. Mám úžasnú schopnosť veľmi rýchlo zabúdať na to zlé, na dni chladné a na nepríjemné momenty.

Mladí mi ďakovali za to, čo som ich naučila, starším bolo ľúto, že strácajú ľudské útočisko za stenami mojej kancelárie. A ja som mala zrazu pocit prázdnoty, strácam všetkých (poznáte to, sľúbite si, že budú stretnutia, ale tie v každonennej kope povinností postupne blednú). Rozprávali sme sa, prišli aj výčitky, hoci boli myslené v dobrom a s humorom, necítila som sa dobre. Uvedomujem si, že to vnútorne príliš dramaticky prežívam, pretože oni veľmi rýchlo zapadnú do svojich starých nových koľají. To ja si budem musieť vystavať úplne nové, nevyjazdené, vedúce neznámou krajinou.

V práci strávime viac ako 1/3 našich dní, takže je neprekvapivé, že si k najbližším ľuďom v nej vytvoríme niekedy vzťah materský, niekedy priateľský a niekedy až brato-sesterský. Ja som mala šťastie na ľudí výnimočných, úžasných, šikovných a ľudsky prajných. Bolo mi cťou s nimi pracovať a dúfam, že nezabudnú na svoju cenu, hrdosť, ale ani na to, že nikto, ani oni nie sú dokonalí, čo však nie je dôležité, hlavne nech robia všetko s láskou a držia spolu.

Potrebujem nejaký čas, aby som sa začala skutočne tešiť na to, čo mám pred sebou, na to pekné aj ťažké, na nové výzvy ... neľutujem ... jednoducho potrebujem pár dní na na spomienky a smútok, tak mi prosím dajte čas, moji najbližší. Ďakujem ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?