Nie všetko sa blyští, čo je zlato ...

Autor: Juditka Hitková | 29.7.2013 o 19:15 | (upravené 29.7.2013 o 21:54) Karma článku: 14,60 | Prečítané:  1764x

Nutkanie vybičované každým dňom a každou novou nadväzujúcou udalosťou ma prinútilo podeliť sa so skúsenosťou, a to napriek jej osobnej citlivosti. Fakt, že už prehrmeli najintenzívnejšie pocity smútku, sklamania, hnevu, nechápania, údivu a obdivu, snáď vnesli do textu aj trošku objektivity. Možnosť na doslova vlastnej koži pocítiť, že aj smutné veci sa dajú prežiť krajšie a zistenie že špina na ulici ešte neznamená špinu v srdci, skôr naopak, sú skúsenosti, s ktorými sa chcem podeliť. Aj trpké veci nás posúvajú a paradoxne často prinesú milé skúsenosti a nové obzory. Ak by ste našli niektoré odborné nezrovnalosti, ospravedlňujem sa, nie som lekár a cieľom blogu je niečo úplne iné.

ráno po zákrokuráno po zákrokuautor článku

Nechcem sa deliť, ani vás zaťažovať pocitmi, ktoré žena prežíva, keď sa na kontrole u gynekológa dozvie zdrvujúcu informáciu. Trocha prejavenej ľútosti a konštatovanie, že si treba vybaviť všetky predoperačné vyšetrenia a ísť do nemocnice na zákrok. Miesto eliminácie ďalšieho trápenia ženy, t.j. prednostného zákroku, aby nemusela ešte týždeň žiť s pocitom, že má v sebe dieťatko, ktoré je zrazu mŕtve, vás čaká niekoľkodňový kolotoč, odbery, výsledky, internista, prijímacia gynekologycká ambulancia, anesteziologické vyšetrenia, opäť gynekológia, kde sa dozviete, že najbližší voľný termín je o 4 dni. A vy sa idete zblázniť, cítite bezmocnosť ... ale to nikoho nezaujíma, ste len ďalší kus, čo niečo potrebuje, tak „čakaj". Ďalšie 4 dni by boli nekonečné (už 5 dní prešlo vrátane víkendu), a tak, pokiaľ máte možnosť, vybavíte si zákrok po známosti hneď na ďalší deň. Klamlivý pocit, že bude všetko v poriadku, aj keď nejde o nič zložité.

Človek zvyknutý na naše zdravotníctvo sa už nečuduje, že anesteziológ vás vyšetruje na chodbe pred operačkou po stojačky, lebo nie je kam si ani sadnúť, že operačka je v zúfalom stave, schodík na zákrokovej koze (ktorá vyzerala, že sa za chvíľu rozpadne), sa skoro ulomil, keď na ňu vyliezate a takmer padnete. Že žena leží odhalená a behajú naokolo rôznorodí ľudia, neviete kto je kto a načo sú tu, hádajú sa, či má byť zákrok tu alebo v inej miestnosti. Človek už túži, aby spal a bolo po všetkom. Zobudíte sa na pooperčke na to, že stále do vás niekto drgá alebo ťahá za infúziu, ktorá tečie do vašej ruky, pretože vy a ešte ďalšia pani ležíte uprostred preplnenej miestnosti a chúďa sestra nestíha a samozrejme nemá kade behať medzi posteľami a tak si to občas odnesiete. O pár hodín dostanete výstupnú správu, je tam napísané, že ste v poriadku. Pýtate sa, či príde doktor na kontrolu. Dostávate otázku, či máte nejaký problém. Nuž subjektívne len jediný, byť odtiaľto preč, zjavný fyzický nepociťujete, ale nie ste lekár, len žena, čo prežila traumu a chce byť čo najskôr doma. Takže žiadna kontrola. Žiadny ultrazvuk pred, ani po zákroku, žiadny záujem, žiadne vysvetlenia, ani informácie. Nepríjemné pocity poháňajúce vás domov ešte umocňuje tlačivo, ktoré má žena, ktorá prišla o bábätko, podpísať pred odchodom domov - Súhlas s interrupciou. „Ale veď ja som na žiadnej interrupcii nebola, ani by som s ňou nesúhlasila?" Odpoveď „To je jedno či interrupcia alebo čistenie po potrate, máme len jedno tlačivo." Neskutočne necitlivé, ale nemáte silu nič riešiť, len ísť domov!

Nasledoval nutkavý pocit niekam vypadnúť, ďaleko, prísť na iné myšlienky. Po predchádzajúcej empírii, keď som mohla na 4. deň do práce, sme na 5. deň po zákroku cestovali do Egypta. Trošku risk, ale nepomôžete si. Už počas letu pociťujem veľké bolesti. Po prílete oddych, nepomohlo, tak šup pre istotu na kliniku, ale priznám sa s dosť veľkou dávkou nedôvery. Tie naše predsudky voči týmto národom, akože špinaví, zaostalí a podobne ... uff ako veľmi som sa mýlila!

Klinika čistá, pomerne moderná, miestna sestra (tá na fotografii sa na ňu veľmi podobá) ma uloží na posteľ v čistej ordinácii, prikýva plachtou, lekár vchádza až po zaklopaní. Následne naberajú udalosti rýchly spád. Prichádza aj gynekológ, mladý muž s prenosným moderným ultrazvukom. Jeho skutočne zhrozený výraz hovorí za všetko, vysvetľuje mi každý cm2 na ultrazvuku, čo všetko pri zákroku na Slovensku vo mne zostalo, že mi hrozí naozaj vážny infekt (o čom samozrejme vypovedali aj ďalšie viditeľné fakty). Jednoznačne navrhuje zákrok, ktorý by vykonal sám. Vyčítam si, že som asi podcenila veci, že som nemala cestovať, uisťujú ma, že je pochopiteľné, že som chcela prísť na iné myšlienky, pri správnom zákroku by som v danom momente nemala žiaden problém. Posielajú dopyt do poisťovne, domnievajú sa, že budú súhlasiť, nakoľko ide o urgentný zákrok. Bohužiaľ sa mýlia. Keďže predpokladali, že nebudem ochotná si zákrok zaplatiť sama, lekár veľmi nešťastný navrhuje alternatívu kombinácie antibiotík a injekcie na prečistenie, čo však nemá ani náhodou efekt dôsledného zákroku. Dôvera v tohto človeka znamená naše jednoznačné rozhodnutie, že zákrok zaplatíme, chceme aby to urobil on a hneď. Postupujem prípravu na zákrok, ktorá ho urobí komfortnejší (u nás asi ešte neznáma). Prevoz do miestnej nemocnice, skromná, ale čistá izba len pre nás. Sestra prináša nočnú košeľu, ťahá ma do kúpeľne, aby ma priateľ nevidel pri prezliekaní, naozaj milé. Prevoz na operačku, stôl, pevný, čistý, sestra zatvára dvere, nech nikto zbytočný nenarúša moje súkromie. Príde anesteziológ, predstavuje sa mi, pýta sa, či som Arabka, nie? nevadí. Vidí, že sa bojím, robí vtipy so striekačkou, aby som sa usmiala, sestra ma drží za jednu ruku, hladká po hlave a bozkáva na čelo. Prichádza môj lekár, zapína opäť ultrazvuk, všetko kontroluje. Opäť mi vysvetľuje na ultrazvuku, čo pôjde von, aké budú jeho kroky a až po mojom prikývnutí, že rozumiem ma prvýkrát v tejto krajine odkrývajú, niečo mi vysvetľuje, ale to už zaspávam s bozkami sestry na čelo ako v náručí mamy. Zobúdzam sa, priateľ sedí pri mne. Prichádza lekár, opäť robí ultrazvukové vyšetrenie, ukazuje výsledok, fotografie z operácie. Spokojne sa usmieva, mám sa na hotely vyspať a od rána môžem v kľude dovolenkovať. Prešlo len 8 hodín od momentu vstupu na kliniku. Neuveriteľné, ale bolo to tak. Ráno som vstala, žiadne bolesti, žiadne problémy. O dva dni ešte ďalšia povinná kontrola.

Sled nie príjemných udalostí, ktoré sa zmenili vďaka ľuďom na požehnanie, na niečo, čo mi dalo oveľa viac ako len zdravie a kľudnú dovolenku. Možno som mala len šťastie v cudzej krajine, ale ďakujem za to a ďakujem, že som to mohla prežiť práve tam. Lekár, či sestra, ktorí vždy zaklopú pred vstupom do miestnosti, kde ležíte, pretože ste človek. Profesionálny prístup lekára, ktorý vás považuje za partnera, vysvetľuje vám dopodrobna veci a kroky, ktoré sú a budú nasledovať. Niekoľkonásobná kontrola. Starostlivosť sestry, ktorá sa stará o to, aby ste neboli ani na okamih vystavená zbytočným pohľadom a odhaleniam a jej láskavosť, prejavená tým, že vás neustále hladká za ruku, ubezpečuje, že bude všetko v poriadku, pretože cíti že ste ubolená a ustráchaná. Rodinný prístup, pretože môj priateľ bol so mnou v každom okamihu, okrem operačnej sály. To všetko zanechalo vo mne, ale aj v priateľovi obrovský dojem.

Priznajme si, často pozeráme v Egypte na domácich trošku zhora, že sú špinaví, leniví, takí a onakí, ale mňa presvedčili, že tam kde je to naozaj podstatné, sú čístí, profesionálni, poctiví a navyše láskaví, srdeční. Materstvo je pre nich posvätné a deti sú pre nich všetkým, hoci žijú nie v úplne čistých domovoch a ulice sú plné špiny, vynorilo sa mi staré porekadlo „Špína v byte - zdravé díte". Nie všetko je o sterilnej chladnej čistote, ktorá je sprevádzaná nepochopiteľnou nadradenosťou ... oveľa viac znamená úprimný záujem, citlivosť, srdce, ľudskosť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?