Po strednej škole naše životy smerovali od seba. Zviedli nás len 5-ročné stretávky. Potom prišla éra sociálnych sietí. Vďaka nim som začala Zuzu sledovať, jej blogy a fotoreportáže z ciest slovenských i ďalekých, ale stále len z diaľky. Blogerka, fotografka, cestovateľka – turistka, pozorovateľka, páááni. Až moja myšlienka čajovne nás spojila aj osobne. Nápad premietacích večerov s jej živým rozprávaním z ciest Zuzu nadchol. Slovo dalo slovo a už sme mali 5 „Večerov so Zuzanou“ v ktorých po prázdninách pokračujeme. Tak sa stala jedným z obohacujúcich ľudských inventárov mojej čajovne, vytešujem sa.
Viete prečo mi moja čajovňa chutí, mimo toho, že sa ľudia u mňa cítia dobre? V čajovni sa deje neustále niečo nové, stretám ľudí neskutočne rozmanitých. Obohacuje ma to v oblastiach, o ktorých som doteraz v ubehanom svete financií nemala ani tušenia. Tam sa myšlienky ľudí ubiehajú stále k rovnakým témam a takmer všetci sú tam dosť uniformní.
Zuza, dnes už aj kouč a motivátor, ma jedného dňa pošteklila svojim blogom o šťastí. Poznáte to? Niečo čítate, vidíte a musíte to skúsiť, ale že okamžite, bez podmienok! Kúpila som si patričnú literatúru (Štestí), namotivovala priateľa a šup ho za mesto na krásnu podkarpatskú lúku. Skákala som, behala, pískala, tancovala a robila kopu na pohľad nezmyselných vecí. Pod prikrývkou detského šialenstva sa však skrývala jednoduchosť obyčajných vecí. Sú úžasným liekom na prebudenie našich endorfínov, serotonínov a ešte iných „ínov“, ktoré nenápadne vyháňajú pesimizmus z našich myšlienok a napĺňajú nás pocitom, že všetko je možné. Z niektorých vecí by sme jednoducho nemali vyrásť!
Pozrite si malú časť toho, k čomu ma Zuza nechtiac vyburcovala (snáď nebolo jej cieľom, nech Hitková beží na lúku ... alebo, žeby?) a som jej za to vďačná:
Po prázdninách plánujeme seminár šťastia, kde budeme spoločne oživovať naše endorfíny. V chladných dňoch sa to určite šikne.