Zablúdil však ku mne názor, že v komunálnych voľbách kandidujú bez výnimky „skrachovanci“, ktorí sa nevedia umiestniť na trhu práce a bez tejto funkcie neprežijú. Nedokážem si reálne predstaviť, prečo by sa niekto takto zložito a neisto dral na miesto (a ešte si tú snahu aj financoval), kde je priemerná mesačná odmena cca 250 Eur (niekde menej, niekde viac) a práce, ako na kostole. Možno sú také prípady, ale generalizovanie typu každý, vždy, nikdy ... je skutočná tragédia a veľmi nebezpečné. Súkromná skúsenosť ma naštartovala k môjmu vyznaniu.
Takže toť aspoň jeden protinázor k myšlienke pána zovšeobecňovateľa. Ráta sa mi totiž, ak píšeme o veciach prežitých a prežívaných, tých z prvej ruky.
Dôvod je splna a čisto osobný. Prežila som (a ešte stále žijem) už jedno celé funkčné obdobie s človekom, ktorý je práve miestnym poslancom, a tak chtiac-nechtiac som zatiahnutá do vôd komunálnej politiky (neuvádzam meno, skutočne mi nejde o kampaň). Z môjho „domáceho“ pohľadu žiadne azúrové more, skôr jazierko, v ktorom sa dá prežiť, ale žiadne koraly, rybičky, žiadne vodné radovánky, slniečko. Vidím, že pohnútky človeka, ktorý chce pracovať ako poslanec v komunálnej politike, musia byť najmä viera, že môže mravenčou prácou prispieť ľuďom. Jeho osobné kompetencie sú takmer nulové, o všetkom rozhoduje miestne zastupiteľstvo a existuje veľmi veľa vyšších mocí, ktoré neprepláva, ani keby bol majster sveta.
Partner pracuje ako procesný manažér v renomovanej firme a v celku je s prácou spokojný. Množstvo času, ktoré venuje práci poslanca popri svojej dennej práci (príprava na zasadnutia miestneho zastupiteľstva študovaním podkladov, obhliadky miesta „činov“, jednania MZ, komisie za obvod, poslanecké stredy - stretnutia s občanmi, zbieranie podnetov, riešenie problémov občanov, ktorí sa na neho obrátia osobne) je v čase podvečerov, večerov, či víkendov, čiže na úkor voľného času, oddychu a rodiny. Čo z toho má on? Pár šupov na „kávu“ a dobrý pocit, keď sa niečo, hoci malé, podarí. A čo z toho mám ja? Dobrý pocit, že partner má dobrý pocit, že môže aspoň trošku pomôcť :) Za štyri roky sme finančne na tom asi horšie, pretože niet času na súkromnú podnikateľskú činnosť, nové kontakty – nula bodov, iné prospechy – nula bodov. On však Ružinov miluje a hoci mal možnosť kandidovať aj za mesto, v Ružinove vyrastal a zaujíma ho práve osud tejto časti (možno trochu naivný altruizmus uprednostňujúci finančné výhody máme spoločný). Môj čisto osobný názor je, že poslanec miestneho zastupiteľstva ani nemôže byť človek, ktorý sa snaží uspokojiť veľké politické ego, zarobiť, či inak sa zvýhodniť. Ak ide do toho len s týmto cieľom, tak musí byť dosť sklamaný.
Témy na predvolebné sľuby sú chronicky známe úplne každému. Obnova škôlok, viac miest v nich, detské ihriská, výrub stromov, zástavba zelene, odpredaj pozemkov, málo parkovacích miest, cyklochodníky, výtlky na cestách ... znie to z každej kampane, z billboardov, osobných sľubov. V Bratislavskom Kuriérovi som čítala peknú radu: Kandidáta, ktorému chceme dať svoj hlas, by sme mali poznať. Treba si dať trochu námahy. Mali by sme vedieť, či jeho životná filozofia, názory a činy, korešpondujú s tými našimi, alebo či sú nám blízke. Mali by sme aspoň trochu vedieť, kde a ako žije.
Je možné kandidáta takto spoznať? Ja takto poznám aspoň jedného. Z čisto egoistických dôvodov (ak si zrátam rodinné plusy a mínusy) by som privítala, keby znovu zvolený nebol. Ale zas, nepodporte svoju polovičku, bude šťastný a spokojný a ja mám záložný argument, ak budem potrebovať podporiť ja. Poznáte to :)
Prajem šťastnú ruku pri voľbách, teda tým, ktorí sa chystajú voliť. Voľby nie sú povinnosť, ale právo, ktoré môžete uplatniť, ak ste presvedčení o svojom názore, nezabudnite!
